Veľa detí uprednostňuje futbal, či hokej. Čo vás priviedlo k boxu?

Aj ja som začínal s futbalom. Keď ma ale niekto sfauloval, pobil som sa. Vtedy ma oslovil kamarát s tým, aby som šiel na box. Tam keď niekoho zbiješ, ešte ťa za to aj pochvália (smiech). Vyrastal som na akčných filmoch, obdivoval Rockyho aj Tysona, box sa mi veľmi páčil. Mal som to v sebe.

Čím si vás box získal?

Vďačím mu za mnohé. Tréner Martin Straszer mal na mňa veľký vplyv, výsledky odo mňa očakával všade. Povedal: „Ak sa nebudeš učiť dobre v škole, vyhodím ťa z tréningu.“ Box naučí nielen rany rozdávať, ale ich aj prijímať. Mňa navyše naučil disciplíne, pokore a rešpektu. Do života mi dal veľmi veľa.

Častokrát sa dieťa nadchne, rodičia mu nakúpia všetko potrebné a o pár týždňov ho to prestane baviť. U vás to zjavne neplatilo.

Mňa to bavilo od začiatku. Navyše, bol som v tom dobrý. Začínal som ako 12-13-ročný, v hlave som to mal usporiadané a na tréningy som sa tešil. Box je všestranný šport. Kto ho zvládne , zvládne aj iné športy. Je totiž o koordinácii, reflexe, technike, rýchlosti, sile, no aj o gymnastike.

S boxom ste začínali neskôr, ako mnohí iní. Bolo to náročné?

Začiatky boli ťažké, dôležité bolo naučiť sa technike. Keď sa mi to podarilo, aj vďaka talentu som dobehol aj tých, ktorí trénovali už rok. Po mesiaci som štartoval a  uspel v zápase na majstrovstvách Bratislavy. Na majstrovstvách Slovenska v mladšom doraste som skončil tretí, po roku a pol som už bol v reprezentácii.

Je talent tým rozhodujúcim?

Talent urobí veľa, dáva výhodu. No aj tí, čo ho nemajú, sa môžu vypracovať. Chce to ale mnoho odhodlania a disciplíny. Obe cesty majú svoje úskalia. Tí s talentom si to podvedome uľahčujú, tých, ktorí ho nahrádzajú, to prestáva často baviť.

Takže ak v sebe necítim talent alebo odhodlanie, nemám ani začínať?

Vôbec nie. Box nie je len o boji v ringu, mnohí do neho ani vstúpiť nechcú a ja ich nenútim. Boxom naberajú kondíciu, zabúdajú na starosti, čistia si hlavu. Hlavné je zatrénovať si a ísť spokojný domov. To ma na práci s nimi napĺňa. Samozrejme, sú aj takí, ktorí túžia po konfrontácii. Tí majú špeciálne tréningy.

Je nejaký vekový limit, kedy sa do toho pustiť?

Žiaden nie je. Jediným limitom je miera záťaže.

Za svoju kariéru ste pozbierali slušnú zbierku trofejí. Ktoré si ceníte najviac?

Sedemkrát som sa stal majstrom Slovenska v rôznych vekových kategóriách, dvakrát som triumfoval na Turnaji olympijských nádejí a štartoval som aj na majstrovstvách sveta. Absolvoval som množstvo zápasov, každý ma posunul ďalej. A  najmä prehry. Po každej som začal makať ešte tvrdšie, aby som svojmu premožiteľovi dokázal, že som lepší. Keď to vyšlo, potvrdilo sa mi, že na každého chlapa je chlap.

Nie každý sa k tomu ale dokáže postaviť práve takto?

Áno, sú aj takí. Ale práve v tom je krása športu. Naučí aj prehrávať, učí pokore, stavia nové výzvy. Uznanie toho, že niekto je lepší, otvára nové možnosti napredovania. Ako sa hovorí, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Box je náročný fyzicky aj psychicky. Neustále núti k zlepšovaniu. Aj keď sa to nezdá, sila je v boxe na poslednom mieste. Hlavná je hlava, rýchlosť, reflexy, či koordinácia.

Ešte sa venujete boxu aj súťažne, alebo ste presedlali už len na trénovanie?

V ringu v súťažnom zápase som nestál už 17 rokov. Ale práve mám šancu na malý návrat, dostal som ponuku na profesionálny zápas. Bola by to pre mňa bodka, ktorú som neurobil. Aj chalani v  gyme ma hecujú. Mám tri mesiace na prípravu, viem, že roky neoklamem a som zvedavý, ako mi to pôjde. …prednosť dostala rodina

Mali ste sľubne rozbehnutú kariéru. Prečo ste s ňou skončili už tak skoro?

Priateľka otehotnela ešte počas vysokej školy a boxom by som rodinu neuživil. Narodil sa mi syn Mareček a box musel ísť bokom. Mojou rozlúčkou s  ním bol na dlhšie trénerský kurz. Boxu som sa nevenoval 7 až 8 rokov. Mal som 2 aj 3 roboty súčasne, aby sme to utiahli. Neskôr som ale založil stavebnú firmu, do zamestnania šla aj manželka a mohol som sa k boxu vrátiť. Najskôr som pomáhal môjmu bývalému trénerovi s deťmi a od toho som sa dostal k snu o vlastnom gyme.

Zrealizovať takýto nápad ale asi nie je úplne jednoduché…

Veru, dalo to zabrať. Našiel som priestor, ktorý som aj vďaka pomoci môjho brata a kamarátov prerobil do želanej podoby. Zabrať dali rôzne úradné návštevy od sociálky, cez inšpektorát práce až po hygienu s pripomienkami, ktoré bolo nutné zapracovať. Začiatky neboli jednoduché. Keď si už ľudia našli cestu, pribrzdila ich pandémia. Opäť sa k nám ale vrátili a som im za to nesmierne vďačný. Napredujeme, náš tím sa rozrastá a keďže sú spokojní zákazníci, spokojný som aj ja.

Čo vlastne znamená Gobola v názve vášho gymu?

Je to už niečo ako rodinná tradícia. Môj dedo robil na družstve a venoval sa plemenu býkov, ktoré tuším v maďarčine malo práve takéto meno. Starý otec bol tvrďák, ktorý sa neraz pobil a tak mu prischla prezývka po ňom. Zdedil ju aj otec a keďže sa aj mne v ringu podarila kde tu rana, ako keď kopne býk (smiech), začali tak volať aj mňa.

Okrem boxu sa však v gyme venujete aj iným športom. Čo vás k tomu priviedlo?

Len boxom by sme to neutiahli. Pribúda množstvo nových športov, ľudia ich chcú skúsiť a my o nich nechceme prísť. Načo niekoho učiť boxovať a potom, keď zatúži po inom bojovom umení, odíde do iného gymu? K boxu tak postupne pribúdali zápasenie, o ktoré sa stará 13-násobný majster SR Thomas Redento, brazilské jiu-jitsu, ktoré trénuje držiteľ čierneho pásu a street kickbox. Všetky sú skvelou prípravou na MMA. Venujeme sa však aj detskej gymnastike, kondičným kruhovým tréningom a tabate, máme barbera a čoskoro by mal pribudnúť aj jumping na trampolínach.

Zdalo sa vám, že toho máte málo, keď ste začali robiť aj turnaje?

Veru, pustili sme sa aj do turnajov. Chceli sme ich robiť u nás v gyme, bohužiaľ, pandémia výrazne zasiahla. Nedávno sme však usporiadali jeden v Ateliéri Babylon. V konfrontácii s  bojovníkmi aj zo zahraničia sa našim zverencom darilo, z ôsmich zápasov uspeli v siedmich. Navyše, urobila sa aj zbierka na rehabilitácie pre choré deti. Ak sa situácia nezhorší, koncom roka chceme urobiť ďalší.

Medzi fotkami na vašich stránkach sme našli aj viacero známych tvárí. Aj oni k vám chodia trénovať?

Je to tak. Sú medzi nimi osobnosti ako Rytmus a Erik Tresor, ktorého som viedol aj v jeho prvom boxerskom zápase. Ten vyhral, takže som rád aj za neho.

Ak by som sa chcel pridať, je nejaké obmedzenie?

Nie, vítaní sú všetci. Hlavné je to na úvod „neprepáliť“. Treba tomu dá mesiac-dva a až potom skúšať vyššiu záťaž. V gyme trénujeme s deťmi už od šiestich rokov, horná veková hranica neexistuje. Kto si trúfa, môže prísť. Kto sa chce zapojiť aj do súbojov, dáme mu možnosť, kto nie, má dosť možností ako sa u nás odreagovať.

Športu sa venujete prakticky celý život. Čo by ste odkázali tým, ktorí sa nevedia k pohybu odhodlať?

Život a šport patria neodmysliteľne k sebe. Ak sa človek nehýbe, koleduje si o zdravotné problémy. Každému len pomôže, ak si nájde na seba aspoň hodinku. Pre dobrý pocit je to mimoriadne dôležité. Športovať jednoducho treba.